AZS v médiách... Hospodárske noviny (august 2005)

Šľachta na Slovensku: medzi česťou a povinnosťou

            Skutočnosť, že šľachtici na Slovensku neboli slovenského pôvodu nehrá veľkú úlohu; šľachta totiž nie vždy splývala s národnými celkami. Naopak, hranice etnické i zemepisné odjakživa prekonávala. Šľachtické rody sa správali a správajú podľa pravidiel, ktoré so záujmami jednotlivých národných spoločenstiev môžu a nemusia súznieť.
            Devätnáste storočie, ktoré znamenalo definitívny koniec feudalizmu a počas ktorého sa sebaidentifikačné ambície národov upevnili a vykryštalizovali, zasialo semená množstva pochybných a plamenných mýtov. Paradoxom je, že slovenskí vlastenci feudálnymi poriadkami opovrhovali, no súčasne podnietili vznik mýtov o šľachte slovenského pôvodu. Dobrým príkladom je Matúš Čák Trenčiansky, “pán Váhu a Tatier”, ktorý bol údajne dobrým a spravodlivým feudálom.
            Túžba po slovenskej historickej elite bola veľká a tak národní buditelia sa si bez ťažkostí osvojili predstavu o tom, že veľkomoravské kniežatá – Pribina a Svätopluk – boli vlastne Slováci. Z toho, že rody týchto vladárov nemali pokračovanie, obvinili Maďarov. A tak vznikol mýtus o tisícročnej porobe. Horliví národniari však i dnes zabúdajú, že národ je “vynález” devätnásteho storočia a že Európa takmer tisíc rokov vôbec neuvažovala v dimenziách národných celkov. Tisícročná poroba Slovákov sa často spája s prítomnosťou cudzej, predovšetkým uhorskej šľachty (Andrássyovci, Pálfyovci, Esterházyovci, Hunyadyovci). Kontrast medzi vládnucou aristokraciou, ktorá nemá slovenský pôvod a samotným ľudom zrejme tiež prispel ku vzniku národného autostereotypu, podľa ktorého Slováci sú národ plebejský – národ roľníkov a pastierov.

            V roku 1998 vzniklo Aristokratické združenie Slovenska (AZS). V preambule jeho stanov sa píše: “Slovensko je jedinou európskou krajinou, kde úplne absentuje aristokracia ako spoločenská vrstva...” Táto veta nepoukazuje na to, že Slováci nemali svojich aristokratov, ale na to, že komunistický režim aristokraciu takmer zlikvidoval “nielen fyzicky, ale aj morálne”.
            Šľachtický stav bol na území dnešného Slovenska zrušený v roku 1918, takpovediac súčasne so vznikom Československa. Postarala sa o to najmä dobová celospoločenská nálada, ovplyvnená pádom monarchie a vytvorením demokratického štátu. Podľa Kniežaťa Juraja Radziwilla-Anoškina, súčasnej hlavy AZS, zákonu č. 61 z roku 1918 chýbala logika. Šľachtické privilégiá síce zrušil, no súčasne ich priznal každému občanovi nového štátu. “Všetci občania mohli voliť i byť volení, voľne sa pohybovať, vlastniť ľubovoľné majetky, študovať, obchodovať i podnikať,” píše Knieža Radziwill-Anoškin v príspevku Erby, šľachtický register a občianske znaky a dodáva: “V skutočnosti teda nešlo o zrušenie privilégií skupine občanov, ale o ich rozšírenie na všetkých občanov”.
            Túžba byť šľachticom po roku 1989 medzi zbohatlíkmi značne zosilnela. Do módy prišlo vlastniť erb. Pri Ministerstve vnútra SR funguje Heraldický register. Prostredníctvom Heraldického kolégia na požiadanie ktoréhokoľvek občana udeľuje a vydáva “erbové listiny”. Problémom je, že tieto listiny nápadne pripomínajú skutočné šľachtické erbové listiny, no so šľachtickým stavom nič spoločné nemajú! Zamestnanci Heraldického registra zrejme usúdili, že šľachta u nás od roku 1918 vôbec nejestvuje a že nezáleží ani na tom, že v demokratických štátoch západnej Európy dodnes existujú monarchie a kniežacie dvory.

            Potomkovia šľachtických rodov na Slovensku úplne nevymreli. Jednak ich predstavujú tí, ktorých predkovia po stáročia tu mali svoje panstvá, hrady a kaštiele a jednak tí, ktorí na Slovensku našli azyl. Tých prvých zastupujú vzdialení i blízki príbuzní Fesztyovcov, Koháryovcov či Thurzovcov... K tým druhým patria potomkovia aristokratov, ktorí utekali pred komunistickým terorom šíriacim sa v Rusku po roku 1917. Jedným z takýchto potomkov je aj pani Oľga Gálfyová.
            Osudy jej rodičov boli, mierne povedané, dobrodružné. Matka pani Gálfyovej pochádzala zo slávneho rodu Borodinovcov. Borodinovci sa v roku 1812 pričinili o porážku Napoleona a dali svetu aj významného skladateľa -- Alexandra Borodina, autora opery Princ Igor. Slečna Borodinová sa vydala za istého boľševika, ktorý prevzal jej priezvisko. Pred Stalinovými nohsledmi sa ukryli len na istý čas -- v Masarykovom Československu. 10. mája 1945 manžela pani Borodinovej príslušníci NKVD vypátrali a z Bratislavy odvliekli. V roku 1952 sa rodina dozvedela, že bol popravený zastrelením.
            Pani Gálfyová je dnes na dôchodku. Dlhé roky pracovala ako turistická sprievodkyňa, so zájazdmi cestovala predovšetkým do Sovietskeho zväzu. “So šľachticmi na Slovensku sa nestýkam,” priznáva sa. “O aristokraciu sa nezaujímam a ani nikoho z týchto kruhov nepoznám. V minulosti som sa síce dvakrát pokúsila kontaktovať potomkov Borodinovcov v zahraničí, ale potom som to vzdala.”

Túžba po monarchii

            Trošku z iného súdka je príbeh pani Kňažnej Márie Renáty Stillich von Kustra, prezidentky Slovenskej kráľovskej spoločnosti. Pani prezidentka, inak bývalá učiteľka slovenčiny a ruštiny, s komunistami také problémy ako väčšina aristokratov nemala. Svedčí o tom aj fakt, že bola vlastníčkou straníckej knižky, ktorú aparátčikom vrátila až vtedy, keď sa jej znepáčili ich “nečestné” praktiky.
            Neskôr prešla do Viedne, odkiaľ sa potom dostala do Kanady, kde prežila desať rokov. Venovala sa tam štúdiu angličtiny, psychológie, svetových náboženstiev a joge. Po návrate do Košíc si zaumienila, že založí spoločnosť riadiacu sa princípmi rytierstva. Podľa nej si totiž kraj medzi Dunajom a Tatrami zaslúži vlastnú monarchiu. “Veď Slovensko malo pred 1200 rokmi svojich kráľov,” vyjadrila sa pre istý týždenník.
            Slovenská kráľovská spoločnosť, napriek bohumilým úmyslom jej zakladateľky, skôr upadá ako rozvkvitá. V čase svojho najväčšieho rozkvetu mala vraj takmer tisíc členov. Jedným z prívržencov spoločnosti bol aj Tibor Mojš von Ludrova, ktorý údajne patril medzi vysokopostavených rakúskych, maďarských a nemeckých rytierov a mecenášov organizácie.
            “Šľachtické tituly pútajú pozornosť množstva podvodníkov,” usmieva sa Knieža Radziwill-Anoškin a uzatvára: “Šľachticom však nemôže byť niekto, kto nie je zaregistrovaný v medzinárodne uznávanom šľachtickom registri.” AZS, ktorá je jedinou organizáciou tohto druhu v bývalom komunistickom bloku, má právo registrovať aj zahraničných predstaviteľov šľachty.

            Dejiny rodiny Radziwill-Anoškin-Voroncov siahajú kamsi do 12. storočia a sú spojené s bolgaro-kamskými povolžskými kniežatami a s litovskými bojarmi z rodu Radziwill. “Aristokracia môže byť dvojaká,” hovorí Knieža Juraj Radziwill-Anoškin, inžinier a vedec: “Rodová a duchovná.”
            Grécke slovo aristokratos znamená: najlepší z najlepších. Šľachticmi sa kedysi stávali ľudia, ktorí sa vyznamenali šľachetnými činmi. Predstava, že šľachtici ľud utláčali, je veľmi skreslená, hoci by sa určite dali uviesť aj negatívne príklady. Väčšinou však platilo, že šľachtici pracovali pre verejné blaho, neprestajne sa vzdelávali a vzdelanie a kultúru podporovali, šírili.
            Povýšenie záujemcu do šľachtického stavu môže iniciovať člen Aristokratickej rady. O pridelení či odňatí šľachtického titulu môže rozhodovať len také knieža, ktoré má vlastný Kniežací dvor a domáci Rád. Založiť Kniežací dvor má okrem panovníkov len priamy potomok panovníckych dynastií. “Okrem toho musí byť knieža vlastníkom nehnuteľnosti s pozemkom, nezáleží na tom, akého veľkého, môže to byť hoci aj meter štvorcový,” vysvetľuje s úsmevom Knieža Radziwill-Anoškin.
            Aristokratické združenie Slovenska pri prijímaní nových členov a potvrdzovaní či obnovovaní šľachtického stavu sa však už nefukčných anachronizmov tak striktne nepridržiava. Prihliada predovšetkým na osobné zásluhy jedincov, na ich vzdelanosť, kultivované vystupovanie, sebaobetavosť, nezištnosť, prínos pre verejné blaho. To bol prípad aj herca Ladislava Chudíka, aristokrata duchom, ktorému čestné členstvo udelili za jeho činy a prejav.
            Mnoho ľudí si myslí, že byť šľachticom je česť, výsada, z ktorej nevyplývajú takmer nijaké záväzky. “Je to skôr súbor povinností, než česť. Šľachtic to nemá vôbec ľahké; musí mať silnú vôľu, vždy sa ovládať, a keď treba odsunúť svoje súkromné záujmy,” hovorí Knieža Radziwill-Anoškin. Šľachtici na Slovensku sú podľa neho bohatí duchom a chudobní majetkom. “To však vôbec nie je na škodu veci, skôr naopak,” smeje sa.

© AZS, február 2006