AZS V MÉDIÁCH

AZS v médiách... Národná obroda (15.12.2000)

Popoludnie s kniežaťom

"Určite nezablúdite. Novinári totiž hodiny vysedávajú na neďalekých schodoch vyšetrovne organizovaného zločinu." Navigoval ma telefonicky Knieža Juraj Radziwill-Anoškin, keď som ho poprosila aby mi vysvetlil, kde býva. Skutočne, tento v Bratislave dobre známy orientačný bod ma veľmi presne zaviedol do bývalého malého kaštieľa grófa Zichyho na strmine pod Slavínom. Susedstvo vyšetrovateľov nikto z nás dvoch nekomentoval, ale potmehútsky som si spomenula na nedávne časy: Dúbravčania si dlho mysleli, že policajné autá striedajúce sa v nepretržitých hliadkach strážia činžiak, v ktorom býval vtedajši minister kultúry. Dlho im trvalo, než prišli na to, že sledujú rodinu Čarnogurskovcov žijúcu o niekoľko brán ďalej.

Keby ste Jeho Výsosť stretli trebárs na predvianočnej prechádzke, ani by vás nenapadlo, že je tento muž potomkom slávnych aristokratických rodov Voroncovcov, Radziwillovcov a Anoškinovcov. A kaštieľ, ktorý nechal postaviť na začiatku tohto storočia gróf Zichy pre svoju dcéru? Ten bol rozdelený na štyri byty a jeden z nich získalo knieža v roku 1970 bežnou výmenou. Pred druhou svetovou vojnou bývala jeho rozľahlá záhrada jednou z najkrajších v Bratislave. Nečudo, že prilákala nacistov, ktorí si v nej vybudovali vojenský bunker. Na jeho základoch stojí dnes tuctová kockatá stavba, ktorá hatí výhľad z priestranných okien niekdajšieho zičiovského salónu - z grófskej záhrady zostalo veľmi málo.

0 čom sa nesmelo hovoriť
Knieža zdôrazňuje, že Slovensko je bohaté na šľachticov. Treba sa zbaviť názorov, že nemáme žiadnu šľachtu. U nás totiž existoval zemiansky stav, ktorý ostatná Európa nepoznala. To, že pre zvykové dedičské právo, vzťahujúce sa na pôdu zemania schudobneli, je už druhá stránká veci - ekonomická. Hoci vlastnili len "sedem sliviek", mali šľachtický honor. A o ten sa pripravili sami. Knieža Anoškin pripomína, že šľachtické výsady neboli zrušené, naopak - v roku 1918 sa stali prístupné každému občanovi demokratického štátu - právo voliť, vzdelávať sa, sťahovať sa, vlastniť majetok... "Bolo chybou slovenského zemianstva, že preto stratilo dôvod na aktivitu a prestalo sa prejavovať, akoby pominulo jeho opodstatnenie. Slovenský národ je veľmi bohatý na šľachticov, len si to neuvedomuje" tvrdí knieža. Jeho manželka Marianna hneď dodáva, že v režime, ktorý vládol, by nikto ani za svet nepovedal: Môj otec bol zeman. Takýto pôvod sa tajil. Radšej ho potomkovia zabudli. Nečudo, veď aj občan Juraj Anoškin a jeho sestra Eugénia Vyskočilová boli neustále perzekuovaní a sledovaní tajnou políciou. Nie je príjemné meniť každé dva-tri roky zamestnávateľa, aj keď pracujete ako stavebný inžinier.

Papierová šľachta
Knieža Juraj Radziwill-Anoškin je hlavou Aristokratického združenia Slovenska. Donedávna bol oficiálne zaregistrovaný ako jeho predseda. Ale niečo také nie je možné, pretože nikto ho zvoliť nemohol a nikto ho ani nemôže odvolať. Treba sa jednoducho preniesť do sveta iných pojmov, čo pochopili aj úrady. Hlavou sa musíte narodiť, musíte byť potomkom suverénneho panovníckeho rodu - dnešnou "hantírkou" povedané: titul (a aj jeho funkčné vykonávanie) je dedičný. Hlava nemôže byť takzvaným "papierovým" šľachticom, teda vymenovaný dekrétom, napríklad britskou kráľovnou. V pozícii "papierového" šľachtica sa môžete len zaradiť do kráľovského alebo kniežacieho dvora, akým je u nás Kniežací Dvor Kniežaťa Juraja Radziwill-Anoškina.

Chlebodarcovia a poddaní
"Vždy sme boli vedení k tomu, aby sme prejavovali ľuďom úctu. Ak sú od nás závislí, na prvom mieste je pre nás zodpovednosť za ich osudy. Rodinu kniežaťa Lobkowicza stihol podobný osud ako našu. Keď im všetko zobrali, žili v malom dvojizbovom byte. Starý pán Lobkowicz jednu honosne nazýval salónom. Keď prišiel z práce, bol cestárom, odložil lopatu a prezliekol sa. Vzal si tmavý oblek a bielu košeľu, až potom šiel jesť. Kedže v najťažších časoch nemali ani na jedlo, stávalo sa, že ich ráno pred dverami čakal košík s potravinami. Ich ľudia, takzvaní podanní, sa o nich starali. Chlebodarcov milovali a mali k nim veľmi pekný vzťah." reaguje knieža na otázku, akým konfrontáciám boli vystavené tradičné zásady výchovy s oficiálne proklamovanými heslami komunistickej moci. "Otázka hrdosti sa zamieňala s pýchou. Kto česť kládol na prvé miesto a osobné výhody na druhé, tomu ľudia hovorili: somár. To boli vážne problémy pre rodičov. Deti v škole učia o "dobrom" Leninovi a rodičia i starí rodičia im hovoria niečo iné. Ak sa zmrzačia mravné priority, etika, morálne hodnoty, tak človek prestáva byť človekom, stáva sa parazitom života," podčiarkuje knieža.
Ale uzavretá šľachtická spoločnosť, akési tajné stretávania, ako napríklad z kruhov disentu, neexistovala. Aspoň knieža niečo také nezažil: "Sťahovali sme sa každé tri-štyri roky do iného mesta. Stretávali sa u nás demokrati, monarchisti, socialisti aj anarchisti. Jedinú výnimku však otec nepripúšťal - žiadni komunisti, lebo tí vnášali do spoločnosti nenávisť a zlobu. Rodičia sa vždy stali centrom intelektuálskej spoločnosti. Možno sa tak dialo nevdojak. Ale ja si myslím, že nie, že to bolo zákonité. Už Leonardo da Vinci povedal, že ľudí možno rozdeliť na tri skupiny: tých, čo nevidia, ďalších, čo vidia, keď sa im ukáže, a takých, ktorí vidia sami od seba. Skupina, ktorá všetko vidí, všetko aj intenzívne prežíva. Musí byť činorodá. No stáva sa terčom konfrontácií, sympatií aj nesympatií. Veľká časť aristokracie patrí do tretej skupiny. Rovnosť medzi ľuďmi nikdy nebola, nie je a nebude. Sú usilovní a leniví, hlúpi a múdri, snaživí a ľahostajní, zlí a dobrí, silní a slabí. Podľa toho, aké majú gény."

Aristokratické združenie Slovenska
Dnes môžete komunikovaf aj s britskou kráľovnou len tak - bez znalosti etikety dvorana. Stačí ovládať základné grify surfovania na internete. Kontaktná adresa Aristokratického združenia Slovenska - fakticky Kniežacieho Dvora rodu Radziwill-Anoškin je prístupná každému: www.tsa.sk - v slovenčine i angličtine. Webové stránky sú aj časťou odpovede na otázku, čo môže súčasnosti ponúknuť šľachta. "Predovšetkým je to však projekt Aristokratického združenia Slovenska o obnove historických pamiatok. Bol vybraný jeden zdevastovaný veľký kaštieľ, ktorý združenie zrekonštruuje a následne v ňom, ale i v širokom okolí, vytvorí rad spoločenských, kultúrnych a rekreačných i iných aktivít. Postupne zmenia sociálnu i ekonomickú štruktúru tamojšej lokality. Vytvoria sa nové pracovné príležitosti obnovením tradičných remesiel a ľudovej výroby, napríklad kováčstvo, umelecké zámočníctvo, drevorezbárstvo, kamenárstvo, stolárstvo, štukatérstvo. Tým sa podnieti aj zlepšenie medziľudských vzťahov. Nasledovať bude ďalšia historická pamiatka. Po rekonštrukcii vytvorí nové aktivity, ktoré oživia postupne ďalšie regióny. Chceme rozprúdiť remeselnú výrobu, obrodiť cechové majstrovstvo, ponúknuť ľuďom prácu... Knieža Juraj je presvedčený, že o 20 rokov sa takto podarí priaznivo zmeniť štruktúru slovenského vidieka.
"Šľachtic je až vtedy šľachticom, keď ho tak označí spoločnosť. Ak má niekto docieliť to, o čo sa bezúspešne pokúša množstvo ekonómov z rozličných politických strán a zatiaľ sa to nikomu nedarí, a ak niekto môže nájsť vychodisko z dnešného marazmu, čo ani vláda nedokáže, tak je to jedine šľachta. Jej bytostným poslaním je slúžiť ľuďom. Kto len vykrikuje o sebe, že je šľachtic a vynucuje si pozornosť, určite nie je skutočným šľachticom," tvrdí knieža.

Helena Budinská