AZS V MÉDIÁCH

AZS v médiách... Práca (11.11.2000)

Človek bez hrdosti je len pol človeka

Pred Vilou Terezou v Trenčianskych Tepliciach som sa tento rok ocitla dvakrát, no ďalej ako po vchod som sa dostala len raz. Hoci s pozvánkou, na 10. ročníku Ceny Karla Čapka, históriou deklarovaného ako demokrata, sa ukázalo, že som nadbytočná. Naopak, pri príležitosti udelenia čestného členstva v Aristokratickom združení Slovenska duševnému aristokratovi - hercovi Ladislavovi Chudíkovi a krstu knihy o Božidare Turzonovovej, mi napriek preplnenej sále vyšiel v ústrety šľachtic. Knieža Juraj Radziwill-Anoškin, gróf Voroncov, na pozvánke podpísaný ako Hlava Aristokratického združenia Slovenska (AZS).

Oddojčená plebejskosťou, proletárskym pôvodom i presvedčením som vtedy celé podujatie vnímala skôr ako hru. A hoci som si prešla pár encyklopedických pasáží o šľachtictve, netušila som, že potomka poľsko-litovských a ruských panovníckych rodov som namiesto mne občiansky znejúceho "knieža" mala pri zoznámení titulovať "Vaša Výsosť". Oslovenie "knieža" sa totiž v týchto kruhoch nepokladá za občianske, ale priateľské. Inak vyjadruje buď najnižšiu panovnícku hodnosť, ak ide o potomka bývalého panovníckeho rodu, alebo najvyšší šľachtický titul, ak bol niekto povýšený z grófa na knieža.
V prípade rodiny Radziwill-Anoškin-Voroncov treba ísť až do 12. storočia k bolgaro-kamským povolžským kniežatám Anoškinovcom, ktorí sa panovníckou kniežacou dynastiou stali po rozpade Zlatej hordy, a k zakladateľom rodu Radziwill - litovským bojarom a vojvodom, z ktorých je historicky zachytený najmä Syrpuc, zo začiatku 14.storočia. Potomok Anoškinovcov, knieža Peter, po matke gróf Voroncov, bol dôstojníkom cárskej gardy a rytierom Georgievského kríža. Podľa prameňov sa stal pokoriteľom Čapajeva a po porážke Bielej armády emigroval v r. 1919 ako hosť anglického kráľa do Egypta. V roku 1923 prišiel do bývalého Československa, vyštudoval Ruskú právnickú fakultu, v r. 1928 sa oženil s kňažnou Vierou Radziwill-Ľubašovou. Priviedli na svet Juraja a Eugéniu, ktorých v päťdesiatych rokoch ako triednych nepriateľov neminul osud politických väzňov. Osud ako z učebnice dejepisu.

V čase, keď jeden zo súrodencov, knieža Juraj, občianskym povolaním stavebný inžinier-vedec, súhlasil so stretnutím, som však nič z toho nevedela. O šľachte a aristokracii som poznala len fakty zo školy a z historických románov a trochu naivne romanticky ma fascinoval akurát údajný šľachtický zmysel pre česť, hrdosť, rytierskosť, nepodplatiteľnosť, dôstojnosť a pravdovravnosť. Tým, ktorí sa napriek svojmu pôvodu správali ako odroni, som šľachtictvo vo svojom vedomí jednoducho nepriznala. Navyše sa mi za pojmom šľachtic nezdalo a nezdá najdôležitejšie hľadať genetický pôvod či menovacie dekréty, ale predovšetkým charakter, česť, poctivosť, a najmä veľkú sebadisciplínu. Podľa kniežaťa Radziwill-Anoškina je táto definícia presná.

            "Voľakedy žila šľachta z privilégií," usmial sa. "Dnes musí robiť čosi, pre čo by ju spoločnosť potrebovala. Inak je to len hra. Byť ozajstným šľachticom je náročné. Vyžaduje to veľa sebakontroly, sebadisciplíny, sebaobetovania, poctivosti a - práce. Istému známemu som napríklad musel povedať, že ak si chce obnoviť pôvodný titul, nemal by používať takzvanú večnú telefónnu kartu, lebo je to zlodejstvo, a to je v rozpore so šľachtickou cťou. A nedá sa prepáčiť, ani ak je insolventný, a pritom musí veľa telefonovať."
            Ak je založené na vynikajúcich ľudských vlastnostiach, nie je teda šľachtictvo dostupné pre každého, bez ohľadu na to, s akou krvou sa narodil? Veď duchu týchto zásad mnohých z nás vychovávali rodičia a do všetkých to ešte pred pár rokmi vštepovali v škole. A aj dnes sa to objavuje vo volebných bonmotoch všetkých politikov. Ako veľmi želaný imidž, ktorý sa hneď po voľbách s úľavou odkladá.
            "Možno preto, že človek je dosť lenivý a šľachtictvo núti duševne sa rozvíjať, nepopustiť si uzdu," usmial sa knieža Radziwill-Anoškin. "Aj nás od detstva učili byť predovšetkým čestnými. Vernosť nášmu pôvodu bola aj vecou hrdosti, tradícií, úcty, no najmä mravných morálnych kritérií. To nám pomohlo preniesť sa cez mnohé krivdy a ťažkosti. Ale mali sme aj výhodu: schopnosť vnímať všetko z nadhľadu, a preto všeličo vidieť jasnejšie aj ľahšie prežiť. Pravdaže, priznať sa so svojím pôvodom bolo ťažké, veď v minulosti sa pokladal za zločin a našu rodinu preň dokonca súdili. Ale nezlomili."

            Kdekto sa o to však pokúšal. Rok pred prevratom navštívil inžiniera Anoškina, zamestnaného vtedy vo Výskumnom ústave vodného hospodárstva, kapitán ŠtB s ponukou na spoluprácu. Vedec Anoškin ho však zdvorilo odprevadil: "Pán kapitán, vy ste zrejme dobrý policajt, no bol by z vás mizerný vedec. Ja som dobrý vedec, no bol by zo mňa mizerný policajt. Šuster, drž sa svojho kopýtka." Kapitán sa už neukázal, a vedec Anoškin musel do mesiaca odísť z vedúcej funkcie.
            "Odvaha je priamo úmerná nášmu sebavedomiu," zdôrazňuje knieža Radziwill-Anoškin. "A prípadný strach z následkov pomáha eliminovať aj zodpovednosť. O najťažších situáciách som napríklad rodine povedal, až keď som ich vyriešil."
            Viera v seba napokon priniesla Anoškinovcom satisfakciu - začiatkom roku 1998 bol súrodencom Anoškinovcom obnovený voroncovský grófsky pôvod a vzápätí im bol potvrdený titul kniežat Radziwill-Anoškinových.

            Ešte predtým sa v bratislavskom pravoslávnom Kostole sv. Mikuláša stali dospelé deti kniežaťa Juraja - Juraj a Viera - svedkami cirkevného sobáša svojich rodičov. Keď sa brali v šesťdesiatom šiestom prvý raz, Marianne Kračúnovej sa o druhej oficiálnej svadbe ani nesnívalo. Akurát možno verila v striebornú, zlatú a ďalšie, akými niektoré dvojice deklarujú, že im aj po rokoch stojí za to byť spolu. Krátko pred prvým svadobným obradom netušila nevesta ani to, že sa stane nielen manželkou, ale aj kňažnou. Svoj pôvod jej snúbenec odhalil až v deň sobáša. Prijala to ako čerešničku na šľahačke slávnostného dňa a viac sa tým nezaoberala. Vytrvalosť, s akou sa Juraj o ňu usiloval, bola dostatočnou zárukou, že nech by z tohto vtedy rizikového faktu vyplynulo hocičo, bude pre rodinu dostatočnou oporou. Presvedčilo ju o tom už ich zoznámenie.
            Začalo sa šesťdesiatimi haliermi, ktoré neznámemu mládencovi dala na lístok, keď mu pri stánku nemal kto rozmeniť peniaze. Na druhý deň ju na tej istej zastávke počkal, aby dlh vrátil a potom ho dlhšie nebolo. Netušila, že ju vyčkáva každý deň, a nevie si vysvetliť, prečo sa nedá vystriehnuť. Príčinu pochopil, až keď sa napokon predsa len dočkal. Marianna bola učiteľka a pretože v šesťdesiatych rokoch sa vyučovalo na zmeny, chodievala do školy týždeň doobeda a týždeň poobede.
            Dnes kňažná Marianna (žena vydajom za šľachtica automaticky získava titul, muž-nešľachtic si ho zjednodušene povedané, po sobáši so šľachtičnou musí zaslúžiť) spolu s manželom, deťmi a ostatnou rodinou pracuje v Aristokratickom združení Slovenska na obnove aristokracie v postkomunistických krajinách.

            Podľa deklarácie združenia "nemôže aristokracia, s ktorou sa spájajú pojmy česť, zásadová morálka, intelekt, etika, uprednostňovanie pravdy a nepodplatiteľná hrdosť, dopustiť, aby sa národy zbavené tyranie a teroru komunizmu dostali do područia novodobého trhového otroctva, stratiac vieru, nádej a ilúzie o existencii dobra a všetkých tradičných ľudských hodnôt dávajúcich nášmu životu zmysel".
            Názov združenia pôsobí možno trochu anachronicky a s niektorými formuláciami by sa podaktorí z nás možno nestotožnili. Strasti "trhového otroctva" sme však s výnimkou trhových otrokárov už pocítili všetci, takže AZS minimálne pre tento cieľ určite vzbudzuje zvedavosť.
            Na internetovej stránke sa o ňom hovorí, že je to "medzinárodná šľachtická organizácia, ktorá celosvetovo združuje potomkov rodovej šľachty i ľudí z radov inteligencie - osobnosti s výnimočnými charakterovými vlastnosťami, nadšené cieľmi AZS, ktorých činnosť smeruje k obrode aristokratického myslenia, tradičných morálnych a duševných hodnôt a hodnotových kritérií".

            A v lete sa v médiách uvádzalo, že ako duševnému aristokratovi udelilo AZS hercovi Ladislavovi Chudíkovi čestné členstvo AZS. To znamená, že ho zaradilo medzi ľudí, ktorí sú aristokrati konaním, prejavom, uplatnením v spoločnosti, teda aristokrati duchom. Okrem rodových šľachticov, ktorým potvrdzuje či obnovuje ich rodovú aristokratickú dôstojnosť, si AZS vytýčilo za cieľ pozdvihnúť a prípadne i nobilitovať do šľachtického stavu aj takéto osobnosti. Určujúce je pritom ich vzdelanie, konanie, uplatnenie v spoločnosti, no predovšetkým uplatňovanie vysokých mravno-etických princípov vo vlastnom živote.
            Knieža Juraj to zovšeobecnil: "Leonardo da Vinci delil ľudí do troch skupín: Tí, ktorí nevidia, tí, ktorí vidia, ak sa im ukáže, a tí, ktorí vidia sami od seba. Nás zaujíma tá tretia skupina."
            Lakonicky by sa dalo povedať, že prácou na sebe a náročnosťou, ale nie na hmotné statky. Medzi príslušníkmi rodu Radziwill-Anoškin sa pohŕda hlúposťou, namyslenosťou a pýchou, malomeštiactvom a zištnosťou.
            Podstatné je duševné bohatstvo. A naozaj obohacovať môžu len ľudia, kultúra, vedomosti, nie peniaze. Veď do hrobu si nikto nič nevezme. Zlomyseľník by možno namietol, že toto tvrdenie vyplýva z faktu, že väčšina východoeurópskej šľachty nemá nijaké majetky. To je síce pravda, no podľa kniežaťa Radziwill-Anoškina vychádza najmä z opovrhovania krátkozrakou malomeštiackou povýšenosťou, pýchou a snahou vytvárať prázdny dojem.
            "Cením si predovšetkým schopnosť vidieť. Cením si nezištnosť, obetavosť, vzdelanosť, schopnosť počúvať, empatiu, ale najmä hrdosť," vyratúva knieža. "Človek bez hrdosti je len pol človeka. V mojich očiach však stráca vážnosť aj hoci najmúdrejší, najhrdší a najčestnejší človek, ak nie je galantný k dámam. Nejde totiž len o formu. Svojím správaním v spoločnosti nepriamo formujeme aj svoje okolie."
            Ani to najvznešenejšie správanie, hrdosť a zmysel pre česť a spravodlivosť však predsa len nedokážu z ľudského života vygumovať neprávosti, krivdy, a nie iba "vtedy", ani dnes. Hoci má knieža Radziwil-Anoškin nedobré skúsenosti s predošlou mocou, tvrdí, že si nijakú ukrivdenosť nepripúšťa. Cíti sa dosť silný, aby presadil právo. A ak mu aj niekto ukrivdil, pokladal to vždy skôr za vlastné zlyhanie - nemal mu to dovoliť.

Jeho syn knieža Juraj, občianskym povolaním stavebný inžinier a vedec, ako jeho otec, si však napriek tomu myslí, že ak niekto niekomu predsa len ublíži, mal by ako satisfakciu použiť čarodejné slovíčko: prepáčte. Doma rovnako ako na verejnosti, ba v úzkom kruhu možno ešte dôslednejšie. Prehovorila z neho skúsenosť z detstva. Ak čosi vyviedli deti z tejto rodiny, dostali namiesto bitky úlohu - v kúte o svojom čine premýšľať, uvedomiť si a priznať chybu, ospravedlniť sa. Jeho sestra kňažná Viera, magistra filozofie, vedecká ašpirantka v odbore dejín umenia a archeológie spomína, že sa to znášalo ťažie, ako keby im priložili zopár poza uši, no teraz jej to uľahčuje situácie, v ktorých sa treba za niečo ospravedlniť. A obaja oceňujú rodinnú zásadu, že každý spor sa musí vyriešiť najneskôr do večera. Prenášať nepríjemné pocity do nového dňa je nezmyselné plytvanie energiou.

            Istý potomok dosť slávneho panovníckeho rodu vraj tvrdí, že šľachtic nemá pracovať, ale zariadiť si veci tak, aby naňho robili iní. Pri šírení takejto filozofie je jasné, že korene neúcty a nevraživosti voči príslušníkom tohto stavu netreba hľadať len vo vývoji dejín či minulorežimovej propagande...
            AZS si to uvedomuje a presadzuje celkom iné ciele. Šľachta musí pracovať veľmi veľa, musí aj ustavične študovať a ovládať čo najviac činností, umení, všetko, čo sa v ľudskom živote dá obsiahnuť, robiť všetko pre to, aby sa pre spoločnosť stala užitočnou.
            Leňosi robia tejto vrstve rovnakú medvediu službu ako rôzni lžiaristokrati, ktorí z titulov - pravda neraz iba na vizitkách - ťažia. AZS sa preto snaží prostredníctvom ministerstva spravodlivosti dostať pod kontrolu šľachtické tituly, aby sa s nimi nemohli robiť podvody.

            Toho, kto požiada o obnovenie či udelenie šľachtického titulu, musí odporučiť člen Aristokratickej rady. A titul sa mu vráti, len ak okrem genealogických vyhovie aj prísnym etickým kritériám. Celý proces však treba vnímať tak, že s výnimkou potomkov dynastií sa potomkovia ostatnej šľachty stávajú šľachticmi, len ak patria k niektorému panovníckemu, v našom prípade Kniežacemu Dvoru Kniežaťa Radziwill-Anoškina.
            Kniežací Dvor má vlastné medzinárodné genealogicko-heraldické centrum, ktoré vedie šľachtické archívy a registrácie.
            Aby mohol obnovovať či potvrdzovať, nobilitovať prípadne i odnímať šľachtický stav, musí knieža - ako priamy potomok panovníckej dynastie - mať vlastný kniežací dvor a domáci kniežací rád. Vytvoriť a viesť vlastný kniežací dvor má právo okrem okrem suverénnych panovníkov len priamy potomok panovníckej dynastie.
            "My podmieňujeme vstup do radov aristokracie duchovným šľachtictvom," zdôrazňuje hlava AZS. Ak sa niekto správa a žije ako šľachtic, zaradíme ho medzi šľachtu a nedržíme sa archaizmov, ktoré by to znemožňovali. Ba uprednostníme ho aj pred mnohými rodovými šľachticmi. Chceme, aby členmi nášho dvora boli najlepší predstavitelia tohto národa - vedci, umelci, politici. Držíme sa však pritom nepísanej zásady, že šľachtic je ozajstným šľachticom až v tedy, keď ho tak nazve jeho okolie. A to sa nedá dosiahnuť inak, ako kvalitou."

Z viacerých - najmä slovanských - krajín presakujú chýry, že tamojšia aristokracia sa vzhľadom na vedomie vlastných kvalít usiluje o monarchiu. Nie je táto myšlienka cieľom snaženia AZS aj na Slovensku?
"V nijakom prípade," zasmeje sa knieža. ,,Zaujíma nás duševná a morálna obroda, nie politika. Nepokladáme za správne, aby si aristokracia zakladala na privilégiách, ktoré ľudí vynášajú hore či sú múdri alebo hlúpi. A nie je to namieste ani v demokracii, kde ak sa presadí parlamentným systémom, má zase právo byť na čele spoločnosti aj ten, kto na to schopnosťami a vedomosťami nestačí," dodáva. "Niektorí západní aristokrati nám vytýkajú, že v porušujeme klasický šľachtický kánon. Žijeme však v súčasnosti a ja mám ako Hlava Kniežacieho Dvora právo vydávať a uplatňovať také kánony, aké uznám za vhodné. Ak chceme zaangažovať súčasníkov, najmä mládež, nemôžeme sa pridŕžať archaizmov."

Diskusia okolo týchto myšlienok sa odohrávala na dvore starého domu. Na obyčajnom dvore zaplavenom zeleňou a kvetmi, aký má s výnimkou panelákov veľmi veľa domov na Slovensku. Nijaké kráľovsky pôsobiace sídlo. Skôr zhmotnená myšlienka nemeckého fyzika a filozofa Carla F. von Weizsäckera. Podľa neho je aristokratickosť predovšetkým istá forma askézy a sebaovládania. Fyziologickú dôležitosť istých foriem askézy, po grécky tréningu, spoznali podľa Weizsäckera prví práve šľachtici. A ako vládnucej vrstve im vraj nemohlo zostať skryté, že ekonomický blahobyt umožňuje uspokojiť pudy lenivosti, hladu, sexuality vysoko nad mieru fyziologických funkcií. Ale ani to, že vládnuca vrstva, ktorá úplne využije všetky dostupné formy pudového uspokojenia, je odsúdená na skorý zánik. Ak si teda šľachta chce zabezpečiť trvanie, musí sa v tomto zmysle orientovať na pravdu, nie na šťastie.

Niet rizikovejšej orientácie. V novodobom trhovom otroctve neraz dokonca smrtiacej. A nielen pre šľachticov, či sa už pokladajú za rodových alebo duchovných. Pre každého, komu je pravdivosť a pravosť zákonom, aj keď sa narodil, žil a chce zomrieť "len" ako človek - hoden titulu Homo sapiens.

Marta Moravčíková