AZS v médiách... Žilinské noviny (november 2005)

Cítim v sebe ducha šľachtica

            Od roku 1990, po tom, ako sa obnovila heraldická tvorba na Slovensku, stalo sa veľkou módou obnovovanie erbov. Hoci v časoch Horného Uhorska bol u nás asi každý dvadsiaty človek príslušníkom šľachtického rodu, pre mnohých novodobých zbohatlíkov a snobov sa stalo ich používanie otázkou prestíže. O erboch, heraldike ale i etikete nám porozprával kancelár Aristokratického združenia Slovenska (dnes už nie je členom AZS - pozn. AZS, jún 2012).

Kedy vznikli prvé erby?

            Erby, resp. maľovanie heraldických figúr sa po prvý raz uplatnilo počas križiackych výprav v 11. – 13. storočí, kedy sa pre orientáciu vojakov na bojisku (z nich mnohí, hlavne jednoduchí vojaci nepoznali písmo) začali používať obrazové znaky. Tieto znaky sa znázorňovali na praporcoch vojenských oddielov a u jednotlivcoch na bojových štítoch – to bolo zrodenie znakov, z ktorých neskôr vznikli erby ako ich poznáme dnes. Čoskoro sa erby stali dedičnými znakmi rodiny a boli akýmsi symbolom rodu. Panovníci, cirkev i šľachta ich začali používať aj na pečatiach, ktorými potvrdzovali a overovali vydané písomnosti. Mnohé rodové erby, resp. figúry z týchto znakov sa neskôr stali súčasťou mestských alebo obecných znakov. Týmto bola vlastne vyjadrená príslušnosť šľachtického rodu k obci alebo mestu, či už majetkovo právna, alebo čestná. Erby sa vlastne na pečatiach používajú dodnes, zmenil sa len spôsob pečatenia, keďže pečatný vosk nahradili gumové pečiatky. Ale veľmi významné listiny sa dodnes pečatia tradičným spôsobom - do vosku.

Za čo mohli ľudia získať právo používať erb?

            Najviac erbov a šľachtických titulov bolo pridelených v časoch vojnových konfliktov ako odmena za preukázané schopnosti na bojisku alebo na poli diplomacie. Na našom území to boli zväčša tatárske a turecké vojny, ale erby a tituly sa prideľovali aj počas 1. svetovej vojny 1914 – 1918. Stávalo sa, že titul pridelil panovník aj finančníkovi, ak mu nemohol vrátiť peniaze. Niektorí dostali titul, ak významne prispeli k nejakej reforme, sú dokonca prípady, keď kuchár alebo záhradník získal šľachtictvo za svoje schopnosti. Na našom území je tiež podobný prípad, keď Dr. Štefan Ambrózy-Migazzi získal šľachtický titul za perfektne založenú záhradu pre rakúskeho cisára Františka Jozefa. Jedným zo spôsobov nobilitácie bolo aj manželstvo. Napr. ak si schudobnený šľachtic zobral bohatú neurodzenú nevestu alebo naopak.
            K významnejším rodom na území súčasného severného Slovenska patrili Pongrácovci, Suňogovci, Thurzovci, Čákyovci, Illesházyovci, Őrdődyovci, či Bosniakovci.
   
         V 16 - 17. storočí si mešťania začali “tvoriť” erby podľa vzoru šľachty, i keď o šľachtictve ako takom hovoriť nemôžeme.
   
         V súčasnosti je možné získať šľachtický titul v štáte, ktorý má monarchistické zriadenie, alebo od suverénneho potomka vládnucej dynastie, ktorý má oprávnenie viesť šľachtický heraldický register. Jedinou organizáciou vo východnej Európe, ktorá je oprávnená potvrdzovať, registrovať, či udeľovať šľachtické tituly je v Aristokratické združenie Slovenska. Pravda, už nie za zásluhy vo vojne, ale povedzme za významný prínos v oblasti spoločenského života, diplomacie, umenia, a podobne. 
            Historikom, laickým nadšencom heraldiky alebo záujemcom z hľadiska prestíže "udeľuje" takzvané občianske erby Heraldické kolégium. Tieto "erby" však zďaleka nie sú šľachtické a doslova porušujú zákony udeľovania erbov. Dokonca aj samotné pomenovanie "erb" je v tomto prípade zavádzajúce a skresľujúce.

Čo všetko je možné vyčítať z erbu?

            Znalosť heraldiky bola v minulosti dôležitá tak ako dnes znalosť cudzích jazykov. Podľa rôznych znakov bolo možné vyčítať, nakoľko významná bola tá ktorá rodina. Erby majú tvar podobný stredovekým štítom, ktorý sa tiež vyvíjal počas jednotlivých historických období. Ich ľavá strana je preto v skutočnosti pravou stranou. Mali byť jednoduché na zapamätanie. Delíme ich na hovoriace a všeobecné. Hovoriace znázorňujú, čím sa jeho držiteľ zaoberal, odkiaľ pochádza, alebo aké je jeho priezvisko, napríklad lipa, orol, obuvnícke kopyto. Na všeobecných sa znázorňujú figúry svätých, rastlina, zviera alebo neživý predmet. Slovensko bolo prevažne poľnohospodárskou krajinou, preto v znakoch obcí prevládajú poľnohospodárske motívy. Na západe a východe Slovenska sa objavujú vinohradnícke symboly a na strednom zasa banícke.
   
         Z poľnohospodárskeho náradia sú to predovšetkým čerieslo a lemeš. V erbe môže byť v podstate akýkoľvek symbol okrem vulgarizmov. Podmienkou je, že musí byť odlišný od doteraz používaných erbov. Teoreticky sa preto môže na ňom objaviť aj mobilný telefón alebo automobil. Videl som už aj erb, na ktorom jedna z heraldických figúr bola “zavináč” (@), ale takéto symboly by sa nemali používať z etického hľadiska a z úcty k tradícii. Stále však musím opakovať, že v prípade občianskych znakov nemožno hovoriť o "erboch", hoci sa na skutočné erby neprávom podobajú. Pri tvorbe erbu je nutné dodržiavať heraldické pravidlá. Používajú sa štyri základné farby – červená, modrá, zelená, čierna a dva kovy – zlato a striebro. Okrem farieb sa používajú štyri druhy kožušín – hranostaj, kuna, veverica a soboľ. Spoločne sa nazývajú tinktúrami, ktoré sa okrem farby dajú vyjadrovať aj šrafážou. Napríklad červená farba sa vyjadruje zvislými čiarami, ktoré symbolizujú oheň, modrá vodorovnými, ktoré majú svoj pôvod vo vlnách.

Ako to vyzeralo na Slovensku po páde Rakúsko – Uhorskej monarchie?

            V roku 1918 po vzniku prvej Československej republiky sa u nás v úradnom styku prestali používať šľachtické tituly a boli zrušené a dokonca zakázané. Na objasnenie vývoja sú uvedené v chronologickom poriadku príslušné zákony:

            Nepriateľmi štátu sa stala šľachta až po 2. svetovej vojne, ale to bolo skôr kvôli majetkom. Vtedajšia štátna moc sa s chuťou pustila do ničenia kultúrneho dedičstva. Z kaštieľov vznikli rôzne ubytovne, nemocnice, vznikali v nich sklady či kasárne. Mnohé cenné budovy vypálili, alebo rovno zbúrali, zariadenie vykradli, v parkoch bezhlavo vyrezali vzácne dreviny. Inteligenciu a šľachtu násilne poslali do pracovných táborov. Robotníci a ľudia bez vzdelania boli dosadzovaní na významné posty, nasťahovaní do víl a kaštieľov. Vytvorila sa iná “šľachta”, funkcionári napr. chodili na recepcie, ktoré sa obyčajných robotníkov opäť netýkali. Jednoducho sa len vymenili ľudia, ktorí sa “hrali” na šľachtu. Socializmus inteligenciu zdegradoval. Veľa ľudí si dnes pamätá šľachtu už len ako vykorisťovateľov, - toto sú dôsledky ideologickej výchovy, ktorá neobišla ani učebnice dejepisu. No zabúda sa, že šľachta vytvorila tiež školy, zakladali mestá, obce, galérie, múzeá, budovali technické pamiatky a podobne.

Ktoré zo šľachtických symbolov pretrvali dodnes?

            Hoci Slovensko je demokratickou republikou a nie monarchiou väčšina ľudí ani netuší, že s heraldickými symbolmi a šľachtickou etiketou naďalej prichádza v bežnom živote denne do styku. Napríklad, ak je štátna vlajka zavesená na pol žrde, znamená to, že zomrel významný štátny činiteľ a pod. Erb ako štátny znak sa naďalej používa na každej slovenskej minci a bankovke. Tiež na školách, štátnych poznávacích značkách áut, pečiatkach, známkach i dopisnom papieri. Vedúci predstavitelia univerzít sa riadia pri oficiálnych príležitostiach protokolom, používajú svoje insígnie – reťaz s medailou – znakom univerzity, rektorské žezlo. Titul spectabilis, ktorý užíva dekan fakulty znamená vaša milosť, magnificus, ktorým by sa mal titulovať rektor značí výsosť a podobne. Tieto tituly a ceremónie boli používané aj za totalitného režimu a pretrvali dodnes. Takisto cirkev neprestala používať v oficiálnom styku heraldiku a protokol. Dnešné logá firiem sú tiež svojim spôsobom znaky, ktoré v niečom súvisia s heraldikou. Mnohým ľuďom je ale dnes komické, keď poviem, že som napr. dvoran Jeho Výsosti kniežaťa Juraja Radziwill-Anoškina, pretože generácia, ktorá s niečím podobným prichádzala do styku, už vymiera. Z množstva diplomatických skratiek ľudia dnes rozumejú už len skratkám P. S. (post scriptum – po napísaní) alebo P. F. (pour felecité - pri želaní šťastia), už menej napr. skratke R.S.V.P, resp. R.L.O. ("responsé s´il vous plait", čo znamená "ráčte láskavo odpovedať").

Kedy ste si vytvorili svoj erb a čo znázorňuje?

            O históriu erbov sa zaujímam už osem rokov. Cítim v sebe ducha šľachtica, takže som si pred piatimi rokmi z “neznalosti” vytvoril vlastný erb. Pri pátraní po mojom rodokmeni som sa dostal až do roku 1620. Znak ("erb" je nesprávne pomenovanie), ktorý som vytvoril, hoci ho z etického hľadiska, keďže nie som šľachtic, nepoužívam, by sme mohli blasónovať (popísať) takto: “V modrom štíte strieborný pravošikmý soboľ, držiaci zlatý kľúč. Spod točenice na uzavretej turnajovej prilbe splývajú tu červeno-strieborné, tam modro-zlaté prikrývadlá. Klenotom je spomedzi zlato-strieborne štvrteného zloženého páru orlích krídel vyčnievajúca červenoodetá ruka, držiaca kľúč ako v štíte”. Soboľ, severská kunovitá šelma má symbolizovať priezvisko držiteľa, kľúč pôvodnú profesiu otca a pár orlích krídel symboliku Slovenska. Tento takzvaný občiansky erb, správne "občiansky znak", resp. "občianske logo" však napodobňuje šľachtický erb, čo je z hľadiska pravidiel šľachty neprípustné, čo som v čase jeho tvorby nevedel. Keďže šľachtic nie som, používam z neho len hlavnú heraldickú figúru ako osobnú značku alebo logo, čo sa neprieči heraldickým a šľachtickým pravidlám. Je to soboľ, ktorého mám na prsteni, listovom papieri, vizitkách alebo pečiatke. Keďže som sa pri genealogickom skúmaní svojho pôvodu často stretal s heraldikou, rozhodol som sa aj s kamarátom vydať pre laikov knihu o svetskej a cirkevnej heraldike v spolupráci s Aristokratickým združením Slovenska.

Akú funkciu zastávate v Aristokratickom združení Slovenska (AZS)?

            Minulý rok som bol menovaný do čestnej funkcie Kancelára AZS. Toto združenie bolo založené v roku 1998 potomkom vládnucej dynastie – J.V. Kniežaťom Jurajom Radziwill–Anoškinom. AZS je medzinárodná organizácia ako jediná šľachtická organizácia v bývalých postkomunistických krajinách vedie šľachtický register. AZS oficiálne overuje a potvrdzuje opodstatnenosť a oprávnenosť používania šľachtických titulov a erbov na území Slovenska. Združuje šľachticov i nešľachticov, ktorí chcú žiť podľa šľachtických hodnôt, ako sú česť, ochota pomáhať v núdzi, šľachtické slovo a podobne. V súčasnosti dochádza k javu, že v našom bežnom živote veľmi chýba etiketa, slušnosť a ohľaduplnosť. Žiaľ, pri televízii či v rôznych nočných podnikoch sa jej ľudia nenaučia.

Miloš Skalický

AZS
© AZS, február 2006