AZS v médiách... SME - víkend (1.2.2004)

Slovenská šľachta sa hlási o slovo

            Pred pár dňami sa na Slovensku obnovovali a potvrdzovali šľachtické tituly. Ceremónia sa udiala v Mirbachovom paláci a do šľachtického stavu prijímal šľachticov knieža Juraj Radziwill-Anoškin. Informácia vzbudila záujem, úsmev, aj odsúdenie. Akáže dnes už šľachta?! Spokojný nebol ani samotný knieža, lebo novinári porobili v článkoch chyby. Nesúhlasí ani so všetkým, čo tvrdia historici. Stretli sme sa preto v jeho dome pod Slavínom, porozprávať sa, o čo vlastne ide ľuďom, ktorí hovoria o renesancii slovenskej šľachty.

            Na prvý pohľad je to obyčajná vilka v záhradnej bratislavskej štvrti. Akurát, že na bránke je aj ceduľa, že tam sídli Aristokratické združenie Slovenska (AZS). Priznávam, než som stisla zvonček, prebehlo mi hlavou, či je vhodné mať pri návšteve kniežacej rodiny oblečené texasky. No mal ich aj kniežací syn a knieža otec mal sivú menčestrovú košeľu a menčestráky. Ich prejav bol však noblesný a kultivovaný, ako poznáme od filmových šľachticov.
   
         Hoci sme boli na pôde kniežacieho dvora, neusadili ma v žiadnych prepychových komnatách, ale v obyčajnej kancelárii. Kniežací dvor je totiž v skutočnosti inštitúcia. Akurát vizitky pôsobia zvláštne. Je na nich Knieža Ing. Juraj Radziwill Anoškin, CSc. Titul "Dr. Ing." má za titulom "Knieža" uvedený aj syn Juraj.

Nie je knieža ako knieža
   
         Na začiatku mi ujasnia pojmy. "Knieža" má dva významy. Buď je to najnižší panovnícky titul, alebo najvyšší šľachtický titul. V prvom prípade ide o priameho potomka panovníckej (suverénnej) dynastie a hovorí sa, že ide o "údelné knieža". Znamená to, že jeho pôvod siaha do doby, kedy sa ešte nepovyšovalo "kráľovským majestátom". Nestal sa teda kniežaťom na základe menovania, ale jeho kniežacia suverenita siaha "od nepamäti" - za medzník historici všeobecne považujú 14. storočie.
   
         Ak hovoríme o kniežati ako o najvyššom šľachtickom titule, ide o mladšie kniežacie rody, ktoré vznikli menovacím dekrétom (erbovou listinou) – hovorí sa im aj diplomové kniežatá. Ide o ľudí, ktorí boli pôvodne napr. barónmi, potom ich za zásluhy povýšili na grófov a ďalším povýšením získali titul knieža. Na rozdiel od údelných kniežat však nemajú právo menovať ani odoberať šľachtické tituly a zakladať kniežacie dvory, nakoľko boli sami menovaní. Potomkovia panovníckych dynastií to však naopak majú priam ako morálnu povinnosť.
            Kniežací dvor je vlastne administratívny aparát, ktorý overuje, či naozaj ide o šľachtica a vedie šľachtický register. Šľachtic sa môže nazývať šľachticom, len ak je registrovaný v niektorom suverénnom (napr. kniežacom či kráľovskom) dvore, inak to nemá zmysel, podobne ako generál bez armády. Registrácia je vlastne iba potvrdením jeho pôvodu.

Knieža v kancelárii
   
         Aby sa mohlo hovoriť o slovenskej šľachte, musel teda vzniknúť kniežací dvor. Od roku 1998 je ním Kniežací Dvor AZS. AZS má v súčasnosti zhruba štyridsať členov. Na čele je jeho zakladateľ - knieža Radziwill-Anoškin, potomok starej panovníckej dynastie. Prečo tak urobil?
   
         "V poslednom čase sa stalo priam módou vyhlasovať sa za šľachtica. Pritom na Slovensku platí zákon, ktorý zakazuje neoprávnene používať tituly. Platí to aj o šľachtických. Oprávnenosť akademických titulov obhospodaruje akademická obec, chýbal však aparát, ktorý by preveril šľachtické tituly. Dôsledkom bolo, že hlavne po roku 1989 sa objavilo množstvo falošných šľachticov. Prvotnou úlohou AZS bolo preto vytvoriť aparát schopný kontrolovať oprávnenosť používania šľachtických titulov. Bolo potrebné vytvoriť podmienky, aby sme mohli využívať genealogické materiály z celej Európy. Podarilo sa to. Máme historickú a genealogickú základňu na medzinárodnej báze, využívame medzinárodné fondy a sme schopní v súlade so Stanovami AZS, schválenými Ministerstvom vnútra SR, vydávať certifikáty potvrdzujúce opodstatnenosť používať šľachtický titul a viesť šľachtický register, kde je zapísaný každý overený prípad."

Modrá krv nie je voda
   
         Na dejepise nás učili, že po páde Rakúsko - Uhorska sa u nás šľachta zrušila. Knieža Radziwill-Anoškin s tým kategoricky nesúhlasí. Šľachta na našom území vraj vždy bola, je a bude: "Prezident Masaryk len zrušil šľachtické privilégiá a v ústave sa zakotvilo, že všetci občania demokratického štátu sú si rovní. Nezrušil však šľachtu ako takú."
            Pán Anoškin bol vždy vychovávaný ako šľachtic a viedol k tomu aj svoje deti. Pritom nikdy nežil na zámku, jeho sestra sa dokonca narodila v domci s hlinenou podlahou.
            Pôvod rodu Anoškin sa datuje do obdobia 9. až 10. storočia n.l. Z tohto obdobia pochádza najstarší známy zakladateľ nášho rodu, známy ako Anoch, ktorý vládol jednému z kniežatstiev Bolgarsko-Kamskej ríše na východnom brehu rieky Volga. Tieto kniežatstvá boli rozvrátené vpádom Mongolov, ktorí na tomto území vytvorili 300 rokov trvajúcu ríšu, známu ako "Zlatá horda". Vpád Mongolov bol príčinou rozsiahlej migrácie tamojších kmeňov, najmä bolgarských a tatarských. Bolgarské kmene sa odsťahovali na územie dnešného Bulharska a stali sa vlastne zakladateľmi dnešnej bulharskej národnosti. Po páde Zlatej hordy sa na území obnovila štruktúra suverénnych kniežatstiev. Náš rod vtedy reprezentoval Murza Almakaj, vládca Nogajský. Po ňom nastúpil Murza Anoch-Ankifij, s prezývkou Anoška. Pôvodné kniežatstvo v 16. až 17. storočí vplyvom expanzie cárskeho samoderžavia a pravoslavizácie prešlo vývojovým skokom. Kniežatstvá, ktoré prijali pravoslávie, sa začlenili do územia cárskeho Ruska, ostatné postupne strácali vplyv a ako politické útvary zanikli, čo bol aj náš prípad. Rod ako taký sa však zachoval do dnešného dňa v priamej línii ("po meči"), v dôsledku čoho sa zachovali i všetky staré rodové tradície i práva.
            "Na Slovensku sme nemali žiadne majetky, všetko zostalo v Rusku. Otec, Knieža Anoškin, opustil Rusko po páde monarchie a žil štyri roky v Egypte ako hosť anglického kráľa. Odtiaľ prišiel do Prahy, kde vyštudoval právo. Ako právnik s titulom vo vrecku robil aj murárskeho robotníka, neskôr správcu, jeden čas aj šoféra. Matka - kňažná Radziwillová - za ním pricestovala v roku 1928. Rodičia nám rozprávali o našich rodoch, erboch, o histórii. Ak nechceli, aby sme im my deti rozumeli, rozprávali sa po francúzsky. Veľký dôraz sa kládol na vzdelávanie. Stretávala sa u nás zaujímavá spoločnosť, vzdelanci rôznych politických názorov, ktorí spolu viedli dlhé filozofické debaty. My deti sme v tom vyrastali a formovalo to náš pocit nadnárodnosti a nadstraníckosti. Teda, aby som bol celkom presný, jediní, kto sem nemali prístup, boli komunisti."

Čapajev - geroj?
   
         Podľa kniežaťa Radziwill-Anoškina sa prvá šľachta formovala z najschopnejších, ktorí dokázali viesť rody k úspechu. Šľachtictvo je teda v prvom rade záležitosťou génov. Čo ale teórie, ktoré naopak hovoria o degenerácii modrej krvi?
   
         "Samozrejme, že boli aj degenerovaní šľachtici, ale to sú výnimky, ako všade v prírode. Minulý režim však tendenčne staval práve na nepodarkoch, tvrdil, že to je typická šľachta. Pľul na ňu, bolo ju treba zdiskreditovať. Bolo za tým jediné, snaha vytvoriť novú - komunistickú "šľachtu" - zo straníckych funkcionárov, ktorí mali privilégiá, aké by si v živote nenárokoval žiaden šľachtic. Ideológia sa objavovala ešte aj v rozprávkach - zlý pán vykorisťuje chudáka pracujúceho. On je hrdina, ktorý bije pána, kde len môže."
   
         Paradoxy zažívali Anoškinovci najmä za socializmu. "Naše deti napríklad videli film o Čapajevovi. Zväzáci vtedy spievali pesničku "komandir geroj, geroj Čapajev byl vsjo vremja v peredi". V knihách sa písalo o tom, aký to bol skvelý revolucionár a vojvodca. No a doma sedel ich dedo, môj otec, ktorý svojim vnukom rozprával o tom, ako porazil "geroja" Čapajeva na rieke Ural..."

Eštébáci bez nároku
   
         Vráťme sa ale k súčasnosti. Kto si dnes nárokuje byť slovenským šľachticom, mal by sa v prvom rade sa stať členom Aristokratického združenia Slovenska. Nemá ale stále právo používať šľachtický titul. Musí si podať žiadosť a doložiť všetky doklady, ktoré sa vyžadujú podľa medzinárodného šľachtického práva. Niekedy trvá aj rok, kým dajú potrebné dokumenty dohromady. Až potom nasleduje slávnostný ceremoniál potvrdenia alebo obnovenia šľachtického titulu.
   
         "Absolútne však vylučujeme ľudí, ktorí sa v dobách komunistického režimu spreneverili myšlienkam šľachtictva. To znamená cti, statočnosti, úcte, šľachetnosti a ďalším vlastnostiam, ktoré robia šľachtica šľachticom. Najhoršia však bola kolaborácia s vládnucou mocou, napr. formou spolupráce s ŠTB. Keby mal takýto človek aj desať papierov, že pochádza zo šľachtického rodu, nebude prijatý ani za člena AZS."

Kniežaťom za milióny
   
         Každý šľachtic sa môže samozrejme registrovať aj v zahraničí, ale nie je to jednoduché. V AZS majú pomery zmapované. "V Poľsku cudzincov odmietajú, zaujímajú sa len o vlastných štátnych občanov. Ukrajina a Rusko dúfajú v obnovenie monarchie. Keď raz vznikne cársky dvor, automaticky bude mať heraldickú kanceláriu, ktorá povedie šľachtický register. Dovtedy musí šľachtický stav so svojou obnovou počkať. Preto sa ich šľachta dokonca pokúša registrovať na našom Dvore. V Maďarsku šľachta nie je vôbec organizačne podchytená. Len nedávno im povolili používať šľachtické tituly, ale zatiaľ nemajú predpoklady vytvoriť kniežací dvor. V Rakúsku je šľachta zakázaná, preto sa napríklad aj rakúske rytierske rády registrujú na Slovensku ako občianske združenia. V Nemecku je naopak hneď niekoľko kniežacích dvorov. V Taliansku sa vytvorili tzv. apoštolské kráľovstvá, ktoré sú medzi obyvateľsvtom veľmi populárne. Žiaľ, rozmohla sa tam aj tendencia komercionalizácie udeľovania šľachtických titulov. Základný poplatok za registráciu je tri a pol tisíc dolárov. Registrácia na heraldickom dvore v Anglicku stojí v prepočte dokonca cez milión Sk. Vo svete sa šľachtické tituly aj pokútne predávajú, od päťtisíc dolárov do päť miliónov dolárov. Je to však podvod a titul je vlastne bezcenný, lebo šľachtic nie je nikde registrovaný."

Šľachtic z Nemaníc
   
         Knieža Radziwill-Anoškin často dostáva otázky, či tu chce vytvoriť monarchiu, alebo počúva - ďalší darmožráči, ktorých platí štát. Smeje sa: "AZS je apolitická organizácia, preto otázka monarchie neprichádza do úvahy. Môj osobný názor je, že monarchia je pre Slovensko úplne nevhodná. Štát nás tak isto neplatí, prečo by to aj robil? Našim cieľom nie sú ani reštitúcie. Majetok zobratý pred rokom 1945 im nepodlieha. Netlačíme sa do politického života, netancujeme na podnikateľských plesoch, neuvidíte nás v "Smotánke". Typický slovenský šľachtic je chudobný majetkom a bohatý duchom. A na čo šľachtu? Našou úlohou je vytvoriť pre schopných, vzdelaných a vznešených ľudí podmienky, aby mohli uplatniť svoje mimoriadne schopnosti a vlohy v prospech spoločnosti. Navrátiť do spoločnosti pojmy ako česť, úcta, statočnosť, osvojenie si mravných a morálnych kritérií. Robíme tak v prvom rade vlastným príkladom."

Nový dátum v učebnici?
   
         Na Slovensku sa diskutuje, kto je to slovenská šľachta. Niektorí tvrdia, že je vlastne uhorská, lebo prisahala na šľachtickom dvore uhorského kráľa. Iní už Veľkú Moravu nazývajú staroslovenskou ríšou. Oboje sú podľa kniežaťa krajnosti.
   
         "Je pravda, že naši šľachtici podliehali uhorskej šľachte, lebo tu politicky bolo Uhorsko. No žil tu slovenský národ. Dnes je tu Slovensko a uhorské kráľovstvo ani jeho šľachtické registre neexitujú - sú len archívom. Od pádu monarchie v roku 1918 tu teda žili bezprízorní potomkovia šľachticov. Teraz vznikol na území Slovenska kniežací dvor, ktorý po prvý raz v histórii slovenského národa registruje prvých slovenských šľachticov. Je to moment, ktorý možno deväťdesiat päť percent ľudí nedocení. Verím však, že za niekoľko desaťročí bude v učebniciach dejepisu, že v roku 2004 došlo k renesancii slovenskej šľachty."

Barbora Dvořáková

AZS
© AZS, február 2006