AZS V MÉDIÁCH

AZS v médiách... SME (november 2001)

Knieža Juraj Radziwill-Anoškin

Pokiaľ bolo Slovensko tzv. Horným Uhorskom, podliehala šľachta legislatívne Uhorskej korune, kde bola aj registrovaná. Po zániku Rakúsko-Uhorska sa naše územie stalo samostatným štátom s demokratickým zriadením. Šľachta, ktorá bola za monarchie registrovaná v šľachtických registroch Uhorského kráľovstva, ostala vlastne "bezprízornou", šľachtické záležitosti nemal kto riadiť. Najhoršie to bolo pre ich potomkov, ktorí tým, že nemohli byť oficiálne prijatí do šľachtického stavu, ani sa registrovať v šľachtických zoznamoch, vlastne strácali právnu príslušnosť k šľachte a mohli vystupovať iba ako potomkovia šľachty. Šľachta ako stav u nás upadala a postupne zanikala.
V deväťdesiatych rokoch došlo v krajinách strednej a východnej Európy k oživeniu šľachty. Mnohí potomkovia šľachty sa prihlasovali k existujúcim monarchistickým dvorom, napr. v Anglicku, Španielsku a pod. To je však finančne (a nielen finančne) dosť náročné, málokomu prístupné.

Z hľadiska existencie šľachty má Slovensko v Európe zvláštnu, avšak veľmi výhodnú pozíciu. Skutočnosť, že Slovensko nikdy nebolo samostatnou monarchiou, umožnila Kniežaťu Jurajovi Radziwill-Anoškinovi vytvoriť v r. 1998 nezávislý samostatný Kniežací Dvor, ktorého sa stal Hlavou. Knieža Juraj má právo potvrdzovať, priznávať či odoberať šľachtické tituly resp. prijímať potomkov šľachticov do šľachtického stavu. Platí zásada, že šľachtic, ktorý bol menovaný do kniežacieho stavu, (dekrétom, armálesom, a pod.), nemôže sám nikoho menovať. Toto právo prináleží len pápežovi a panovníkovi, resp. jeho priamym potomkom. Túto podmienku Knieža Juraj spĺňa. Rod Radziwill-Anoškin je na Slovensku jediným kniežacím rodom. “Založením Kniežacieho Dvora dávame dnes žijúcim potomkom šľachty, pokiaľ o to stoja a pokiaľ si to zaslúžia, možnosť pokračovať v ich rodových tradíciách, avšak na novej úrovni.”

Pre zabezpečenie administratívno-organizačných a realizačných činností bolo v r. 1998 založené Aristokratické združenie Slovenska. “Združenie má dnes viac ako 40 členov. Združujeme nielen potomkov rodovej šľachty, ale najmä osobnosti s výnimočnými charakterovými vlastnosťami. Sú to aristokrati svojím konaním, prejavom, uplatnením sa v spoločnosti - aristokrati ducha.”, vysvetľuje knieža a pokračuje: “Prijímanie do AZS je pomerne jednoduché. Zložitejšie je to s podmienkami potvrdenia šľachtického stavu. Požadujeme hodnovernú dokumentáciu, potvrdzujúcu nepochybne príslušnosť záujemcu k šľachtickému stavu a jeho genealogicky preukázaný pôvod. Toto odrádza od nás mnohých kandidátov, ktorí napriek našej ponúkanej pomoci takéto doklady nemôžu predložiť. Nám potom neostáva, než o ich pôvode pochybovať a podľa platných stanov nesmieme takého kandidáta prijať do šľachtického stavu.”
“AZS a náš Kniežací Dvor má v zahraničí veľké uznanie a jeho činnosť sa hodnotí vysoko. Naše sociálne programy, ktoré zverejňujeme na Internete (www.tsa.sk), vzbudzujú veľký ohlas. Niektoré sú už podporované rôznymi grantami (napr. aj z fondov PHARE), niektoré realizujeme v spolupráci s obecnými alebo mestskými zastupiteľstvami. Oceňujem vysokú aktivitu našich členov. O prijatie do šľachtického stavu v našom Kniežacom Dvore sa uchádzajú Rakúšania, Nemci, i jeden Fín, a dokonca i Ukrajinci” dodáva Knieža Juraj mladší. Názory, že okolo združenia a prijímania nových členov sa krútia veľké peniaze, knieža vyvracia.

            Knieža Juraj žije s rodinou bežným životom. Žiadne majetky z reštitúcie mu nepribudli, pretože jeho rodičia na území Československa žiadne nehnuteľnosti nevlastnili.
            Jeho otec, Knieža JUDr. Peter Anoškin, vysoký dôstojník cárskej gardy, guvernér mesta Taškent, rytier kríža Sv. Georga, bol priamym potomkom vládnucej dynastie kniežat, ktorých pôvod sa historicky odvíja z 9.-10. storočia od Murzu Alkamaja (Anoška), vládcu Nogajského. Kniežatstvo tvorilo súčasť Bulharskej volžsko-kamskej ríše, kolísky dnešných Bulharov. Po páde cárskeho Ruska v r. 1918 prijal pozvanie anglického kráľa a žil ako jeho hosť 4 roky v Egypte. V r. 1922 sa presťahoval do Prahy. Zakotvil na Ruskej právnickej fakulte Karlovej univerzity.
            Matkou Kniežaťa Juraja bola Viera Ľubašova Kňažná Radziwill, jediná potomkyňa kniežacej vetvy Jana Mikolaja Radziwilla, ktorý zahynul v poľskom povstaní koncom 19. storočia. “Moja matka, s ktorou si otec 10 rokov dopisoval, pricestovala v roku 1928 za ním. Jej prechod z ruského Saratova stál celý majetok, viac ako 50-tisíc korún. V tom čase sa dalo za 30-tisíc kúpiť dom.”
            Hoci o svojom pôvode na verejnosti nehovorili, v očiach novej komunistickej spoločnosti po 48. roku boli “persona non grata”. “Počas štúdia na vysokej škole sme bývali so sestrou Kňažnou Eugéniou v jednom bratislavskom byte. Neuvedomovali sme si, že nás sleduje ŠTB, že sme odpočúvaní a prehľadávajú nám byt. Skončilo to v roku 1953, keď nás zatkli a za vykonštruovanú velezradu uväznili.” Takmer po štyroch desiatkach rokov neskôr boli obaja, t.j. Kňažná Eugénia i Knieža Juraj rehabilitovaní.

Vysokoškolské štúdium dokončil po trinástich rokoch, v roku 1966 sa šťastne oženil, jeho manželkou sa stala Kňažná Marianna. Deti Knieža Juraj a Kňažná Viera boli vychovávané v duchu šľachtickej morálky a tradícií.
Dnes mu na šľachte, ktorá sa nachádza na Slovensku, prekáža najmä jej nejednotnosť. "Nesmierne ma to mrzí, mali by sme ťahať za jeden koniec. Každý šľachtic je vychovávaný k maximálnemu pocitu zodpovednosti k ľuďom, o ktorých sa má starať. Lipnutie k tomu, čo už historicky i reálne nejestvuje, je zbytočné. Všetci by sme sa mali starať o obnovu a rozvoj našej obrodenej šľachty. Veď každý, bez ohľadu na národnosť, koho príjmeme do šľachtického stavu na našom Kniežacom Dvore, spoluvytvára už novú, slovenskú šľachtu. A to by nás malo tešiť i zjednocovať."