AZS v médiách... Národná obroda (20.4.2001)

Všetko robím s plným nasadením
Interview týždňa s Magdou Pavelekovou
(Výňatok)

            Na veselej tvári skoro ani vráska, široko otvorené chápajúce oči a chuť debatovať. Magda Paveleková pritom už o pár mesiacov oslávi 70. narodeniny; ešte keby prezradila, ako treba smútok a bolesť zahodiť cez plece.
            Pani Majda, ako ju blízki a priatelia volajú, má rada tajomné záhady, hoci vlastné veľké tajomstvo mohla odhaliť len po vyše štyridsiatich rokoch. Pochádza totiž zo šľachtického rodu Koháryovcov a aj sama bola veľmi prekvapená, že vzdialená rodina, žijúca na belgickom kráľovskom dvore, sledovala jej hereckú kariéru a zbierala o nej každú správičku či fotografiu.

...

Ešte ste činná v nadácii Horizonty rodiny?
   
         - Samozrejme, ale prežívame veľmi ťažké obdobie. Na tento rok sme nedostali ani korunu dotácie, predvlani to bolo 200-tisíc. Čo je to však pre ťažko postihnuté deti? Nadácia sa pritom stará len o rodiny s jedným rodičom, kde je dieťa telesne alebo mentálne postihnuté. Chvalabohu, našiel sa sponzor, zhodou okolností s podobným názvom Horizonty. Podľa mňa by si každý mal uvedomiť, že sa život rýchlo míňa a zomrieť možno nečakane...

Ako vnímate nevšímavých, nesolidárnych sebcov?
   
         - Nepoznám nikoho, kto by nemal v sebe kus dobroty, no niekedy treba prejsť osobnou tragédiou, aby sa kamenné brnenie rozlomilo. Problémom však je, že nadácia nemôže čakať. Predstavte si, že rodinu s malým dieťatkom, ktorému napríklad chýba končatina, mama zrazu opustí a ocino zostane na všetko sám. Aspoň tie pampersky by sme mu chceli kúpiť.

Nechce sa mi veriť. Čo s takou bezcitnou ženou?
   
         - Keby som mala kalašnikov... ukážem vám to!

To nemôžem napísať...
   
         - Len to tam dajte. Ako si má zmätené dieťa odpovedať na otázku: prečo ma už maminka neľúbi, prečo odišla?! A ako napríklad vysvetliť otcovi, že si má odrazu poradiť sám? Strašné chvíle, prikruté... Oj, to sme si teda vybrali tému... No verím v dobrotu. Ešte keď som bývala v Moste pri Bratislave, tamojšia kaderníčka sa sama ponúkla, že bude deti zadarmo strihať. Stretla som sa aj s ochotnými vysokoškoláčkami, ktoré povarovali deti, aby sa rodič mohol dve-tri hodiny venovať len sebe, veď aj oddýchnuť si treba.

Prednedávnom sme sa stretli, keď vás prijímali za členku Aristokratického združenia Slovenska. Boli ste veľmi dojatá, mali ste slzy v očiach...
            - Musela som sa veľmi opanovať. V tej slávnostnej chvíli som si uvedomila, čo všetko si musela vytrpieť moja mama. Bolo mi veľmi ľúto, že sa tej satisfakcie nedožila. Už len túžim, aby mladá aristokratická generácia nadviazala na dobré tradície šľachty. Mojím snom je, aby sa vnuci, až dorastú, tiež stali členmi Aristokratického združenia Slovenska, a tým pádom aj dvoranmi Kniežacieho Dvora Kniežaťa Juraja Radziwill-Anoškina. Podľa mňa je poslaním modernej aristokracie vytvárať a uplatňovať vysoké morálne, etické a kultúrne kritériá pre dôstojný život všetkých ľudí. Túžim, aby mladá aristokratická generácia nadviazala na dobré tradície šľachty a moji vnuci sa dožili čias, keď dané slovo bude mať zas takú váhu ako písomná záruka.
            Keď som skladala sľub Kniežaťu Anoškinovi, veľmi som si želala, aby môj hlas zaznel jasne a rázne. Veď sa nemám za čo hanbiť, moji predkovia boli čestní a hrdinskí, ale mala som čo robiť, aby som premohla slzy. Dojal ma aj pocit, že predsa len existuje spravodlivosť.

Helena Budinská

AZS
© AZS, február 2006