ERBY, ŠĽACHTICKÝ REGISTER A OBČIANSKE ZNAKY
- Príspevok AZS na medzinárodnom seminári Matice slovenskej o genealógii a heraldike -


Príspevok na seminári predniesol
Knieža Ing. Juraj Radziwill-Anoškin, CSc., Hlava AZS

Vážené dámy, vážení páni !

            Pred dvoma rokmi vydal známy český spisovateľ, novinár a dramatik Dr. Aleš Fuchs knihu Důvěrnosti Božidary Turzonovové. Pri opise slávnostného ceremoniálu zahajovania ART FILMU 1999 si jeho vnímavé oko kritika všimlo to, čo mnohým ušlo. Píše: "A pak už byla na řadě skupinka šlechty, naprostá novinka na tomto festivalu. Něco zcela nového na slovenské společenské půdě... " Skutočne, bolo to tak. Z popola dejín povstala sťa bájny vták Fénix mnoho desaťročí týraná a ubíjaná šľachta, aby pokračovala vo svojom historickom poslaní a zaujala jej patriace miesto v spoločenskom živote. Opäť ožil suverénny Kniežací dvor a Aristokratické združenie Slovenska už za tri roky svojej existencie získalo sympatie a podporu veľkej časti slovenskej i zahraničnej verejnosti.

            Často narážame aj na problém - ako napríklad aj tu, na tomto seminári - že sa niektorí boja oficiálne používať šľachtické tituly, alebo k nim prislúchajúce oslovenia. Tak ako veľvyslancom prislúcha oslovenie "Exelencia", tak napr. suverénnemu kniežaťu je to "Výsosť" a napr. prezidenta republiky nie je vhodné oslovovať "pán inžinier", aj keby ním bol. Moje oficiálne meno je Knieža Ing. Juraj Radziwill-Anoškin, CSc., a nieto dôvodu báť sa použiť i ten šľachtický titul. Na tento fakt si treba jednoducho zvyknúť.
            Prosím, aby ste chápali celý tento príspevok nie len ako moju osobnú prácu, ale ako prácu všetkých členov Aristokratického združenia Slovenska.

A teraz už k vlastnej téme.
            Zrušenie šľachtického stavu, ktoré sa uskutočnilo v r. 1918, bolo vyvolané emóciami, vzniknutými pádom monarchie a vytvorením demokratického štátu - Československa. Pojem aristokracie sa vtedy stotožnil s politickým dianím, čím sa
položilo radikálne rovnítko medzi aristokraciu ako stav a aristokraciu ako politický monarchistický systém. Nikto - ani vtedy a žiaľ ani neskôr - si neuvedomil, že je to nesprávne, nelogické. Veď politický systém je možné zaviesť, zmeniť či zrušiť, keďže to je len konvenčne dohodnutý pojem pre spôsob správy vecí verejných a národa. Naproti tomu však šľachta a aristokracia nie sú konvenčné pojmy, ktoré je možné zaviesť, zmeniť či zrušiť, ale sú to pomenovania pre konkrétnu skupinu ľudí, stavovskú skupinu, ktorú ľudstvo oprávnene vytvorilo v dávnej histórii a ktorá existuje a žije stále.

            Zákon č. 61 z r. 1918 je sám o sebe nelogický. Na jednej strane zrušil šľachtické privilégiá, no na druhej strane ich ústavou priznal všetkým občanom novej republiky bez rozdielu, teda i šľachticom, pokiaľ boli občanmi nového štátu. Všetci
občania mohli voliť i byť volení, voľne sa pohybovať, vlastniť ľubovoľné majetky, študovať, obchodovať či podnikať. V skutočnosti teda nešlo o zrušenie privilégií skupine občanov, ale o ich rozšírenie na všetkých občanov.
            Zákaz používania šľachtických titulov, prídomkov a šľachtických mien, označujúcich príslušnosť k šľachte, je taktiež nelogický. Veď ak niekto dovtedy patril k aristokratickému stavu, patril tam i naďalej a šľachtic ostal šľachticom, práve tak,
ako napr. roľník ostane roľníkom a inteligent inteligentom, i keby sme im toto označenie zakázali používať. Zákaz hlásiť sa k vlastnému rodu bol buď výrazom prehnanej iniciatívy tvorcu zákona, alebo prejavom totalitárskeho - naprosto nedemokratického prístupu.
            Takéto zhodnotenie nám potvrdzuje i ďalší vývoj tohto zákona. Už v r. 1920 bol zákon z roku 1918 novelizovaný zákonom č. 243/1920. V r. 1936 boli tieto zákony nahradené novým zákonom č. 268/1936. Tento bol u nás nakoniec
definitívne zrušený zákonom č. 30 z r. 1940, ktorým sa zakazuje neoprávnené používanie titulov. Tento zákon už teda nehovorí o selekcii a zrušení aristokracie ako spoločenského stavu, naopak, hovorí len o zákaze neoprávneného používania
titulov bez rozdielu. V r. 1944 vyšlo Nariadenie Slovenskej národnej rady, ktoré vo veľkej časti zrušilo o. i. aj zákon 30/1940 a ponechalo z neho v platnosti práve len časti, týkajúce sa zákazu neoprávneného používania titulov.
            V zmysle tohto zákona zabezpečuje oprávnenosť používania akademických titulov akademická obec. Oprávnenosť používania šľachtických titulov môžu sledovať a potvrdzovať len špecializované heraldické centrá, ktoré sú v monarchiách súčasťou panovníckeho dvora, alebo v krajinách s demokratickým štátnym zriadením sú súčasťou konštituovaných suverénnych aristokratických (napr. kniežacích) dvorov, ktoré musia spĺňať dve základné podmienky: mať túto činnosť vo vládou schválenom štatúte a mať k tomu vybudovaný príslušný výkonný aparát.

            V r. 1998 vzniklo na Slovensku Aristokratické združenie Slovenska (AZS), ktorého súčasťou je i Kniežací Dvor a ktoré od r. 1998 prevzalo v zmysle vládou schváleného štatútu v plnom rozsahu správu vecí šľachtického a aristokratického stavu, vrátane vedenia a správy Šľachtického registra a archívu šľachtických titulov a k nim prislúchajúcich šľachtických erbov. V r. 1999 bolo v rámci AZS vytvorené Medzinárodné genealogické a heraldické centrum - MGaHC, ktoré je výkonnou zložkou AZS pre správu vecí, týkajúcich sa šľachtického stavu.

            V roku 1991 vznikla Heraldicko-genealogická spoločnosť pri Matici slovenskej. Je zameraná hlavne na genealógiu - najmä na skúmanie pôvodu a príbuzenských vzťahov rodín a osobností - Slovákov, alebo so vzťahmi ku Slovensku. V tom istom čase vznikla pri Ministerstve vnútra SR Heraldická komisia a Heraldické kolégium. Súčasne na Odbore archívnictva a spisovej služby Ministerstva vnútra SR vzniká Heraldický register Slovenskej republiky. Podľa štatútov si tieto tri zložky vytvorili deľbu práce: Heraldická komisia usmerňuje tvorbu mestských a obecných erbov a erbov právnických osôb. Heraldické kolégium sa aktivizuje na tvorbu občianskych erbov, erbov fyzických osôb a rodinných erbov. Heraldický register vedie evidenciu vpredu uvedených erbov, pričom tesne spolupracuje s Heraldickou komisiou a Heraldickým kolégiom.

            Tu je potrebné sa pozastaviť. O čo tu vlastne ide?
            Rozvoj heraldiky miest a obcí prebieha historicky viac-menej kontinuálne a bezproblémovo. Problematické je však chápanie tzv. "erbov" právnických osôb. Pokiaľ nejde preukázateľne o zdedené cechové erby, ktoré boli v minulosti udelené podľa šľachtického práva, ide o tzv. "logo" a nie erb. Úplne pomýlené je však chápanie problematiky v oblasti tzv. občianskych (a teda aj rodinných) erbov, ktoré sa - najmä v poslednom čase - stali módnou záležitosťou. Tu treba konštatovať, že rozvoj tzv. "občianskej heraldiky" sa v dôsledku neznalosti a nepochopenia súvislostí dostal na scestie. Je pravdepodobné, že príčinou sú psychické deformácie, vedome spôsobované v oblasti šľachtictva predchádzajúcim komunistickým režimom.
            Komunizmus zlikvidoval šľachtu ako triedu a nahradil ju proletárskou "šľachtou" - straníckymi funkcionármi. Na jej spoločenské pozdvihnutie neváhal použiť nástroje aristokratickej genealógie a heraldiky. Po páde komunistického režimu v r. 1989 tieto tendencie zotrvačnosťou pokračovali v masovejšom meradle. Kto mal finančne i mocensky na to, nechal si podľa vzoru starej šľachty zhotovovať "erby" i rodokmene a - vybavený novodobou napodobeninou erbovej listiny - začal sa cítíť a často v spoločnosti i predvádzať ako naozajstný aristokrat. Ako sa to mohlo stať?

            Hlavným predmetom nášho záujmu je ERB. Jeho vznik a vývoj je historicky logický a priamočiary. Zjednodušene ho môžeme chápať takto: Za dávnych čias bojovníci a neskôr i rytieri, aby boli v boji rozoznateľní od svojich druhov i od nepriateľov, začali na chrbte prípadne na štítoch používať jasne viditeľné označenie. V prípade, že išlo o zvlášť vynikajúceho jedinca, prebrali po ňom toto značenie jeho synovia, až sa označenie, použité farby, či znak začal dediť z pokolenia na pokolenie. Vždy však označoval najudatnejších jedincov, oddaných panovníkovi či vlasti. Historickým vývojom sa postupne vytvárali pravidlá, určujúce kto, kedy, začo a aký erb mal právo používať. Vznikli heraldické pravidlá, ktoré sa neustále vyvíjali. Jedno však ostalo do dnešných dní bezo zmeny: právo povoliť používanie erbu, ako aj schválenie jeho tvaru, prislúchalo panovníkovi, resp. suverénnemu aristokratovi, ktorí toto právo realizovali prostredníctvom heroldov. Erb bol udeľovaný zásadne len pri povýšení jednotlivca do šľachtického alebo aspoň rytierskeho stavu a bol udeľovaný zásadne len za zásluhy u panovníka, zásluhy pre vlasť a za vynikajúce skutky. Erb je teda vonkajším znakom príslušnosti k šľachte či k aristokracii. Podľa toho sa vyvíjali i jednotlivé prvky erbu. Nedeliteľnou súčasťou erbu je i šľachtická titulatúra a väčšina erbov dohodnutými výrazovými prostriedkami vyjadruje i šľachtický stav majiteľa, resp. jeho šľachtický titul.
Súčasťou erbov boli i udelené privilégiá.
   
         V neskorších dobách nastal rozvoj výroby, obchodu a remesiel. Vznikali cechy, ktoré získavali od panovníka za zásluhy taktiež privilégiá. To prinieslo so sebou rozvoj cechových erbov, ktorými sa
dokazovala príslušnosť k tomu-ktorému privilegovanému cechu.
            Rozvoj meštianstva, rast vzdelanosti priniesli so sebou potrebu udeľovania privilégií za zásluhy i nešľachtickým jedincom - tak vznikli občianske erby. I oni podliehali rovnakým zákonom, ako každý šľachtický erb:

1. udeľovať alebo rušiť ho mal právo len panovník (kráľ, cisár, alebo suverénne knieža), alebo z jeho
    poverenia kráľ heroldov,
2. udeľoval sa zásadne za zásluhy, za vynikajúce činy či skutky,
3. jeho súčasťou boli dedičné privilégiá, ktoré boli vymenované zvyčajne na erbovej listine alebo certifikáte,
4. erb i erbová listina museli byť registrované v heraldickom registri, kde boli registrované i šľachtické erby a tituly.

            Cieľom týchto občianskych erbov bolo vyjadriť verejné uznanie mimoriadnych zásluh či činov mešťanov, ktorí sa takto mohli súčasne priblížiť k získaniu šľachtického stavu. Veľká časť nobilitovaných šľachticov bola predtým vlastníkmi
občianskych erbov.

            Ako demokratický štát v centre Európy uznávame všetky monarchistické krajiny, ako aj zákony, ktorými sa tieto monarchie riadia. Ich súčasťou je i šľachtické právo, ktoré je postavené na medzinárodne uznávaných základoch. Pokiaľ v
akomkoľvek rozsahu chceme u nás spoločensky aplikovať opatrenia, ktoré vyplývajú z princípov šľachtického práva (napr. udeľovanie občianskych erbov), sme povinní tieto princípy šľachtického práva akceptovať. Skutočnosť u nás je však iná.
            Heraldický register pri MV SR a Heraldickké kolégium udeľuje a spravuje oblasť tzv. "občianskej heraldiky". V rámci toho na požiadanie ktoréhokoľvek občana mu navrhne a zaregistruje erb a vydá mu aj "erbovú listinu", ktorá je obsahovou i vizuálnou napodobeninou skutočných šľachtických erbových listín - armálesov !!!

            V čom je teda problém?
            Nemožno pochybovať, že v demokratickom systéme má každý občan právo používať pre súkromnú potrebu pri svojom mene nejaký znak, obraz či symbol, ľubovoľne výtvarne či graficky spracovaný. Pokiaľ si ho však chce registrovať, malo by byť povinnosťou Heraldického registra SR zabezpečiť, aby sa pri tom nepoužili prostriedky, ktoré patria len šľachtickým erbom.
            Žiaľ nie je tomu tak. Pracovníci Heraldického registra vychádzajú z mylného názoru, že ak u nás bola šľachta a teda i šľachtické erby od r. 1918 zrušené, šľachta a aristokracia nikde nejestvuje. Nikomu pritom nevadí, že v Európe je viacero monarchií - kráľovstiev i kniežatstiev - a že i v demokratických systémoch sú vytvorené oficiálne kráľovské i kniežacie dvory a aristokratické združenia, ktoré prezentujú šľachtický stav. A toto jestvuje i u nás. Na skutočnosť, že zákon č. 61/1918 bol zrušený už pred viac ako 60 rokmi, sa takticky "pozabúda". Ak však chceme k problému pristupovať korektne, je potrebné vychádzať z týchto skutočností:

- Šľachta a teda i jej erby existujú de iure i de facto.
- V r. 1998 bolo u nás konštituované Aristokratické združenie Slovenska. Jeho súčasťou je suverénny Kniežací Dvor
   s Medzinárodným genealogickým a heraldickým centrom, ktoré v zmysle medzinárodného šľachtického práva 
   je oprávnené viesť šľachtický a heraldický register
, ktorý musí povinne medzinárodne zverejňovať.
- Heraldický register, ani Heraldické kolégium nie sú kompetentné akýmkoľvek spôsobom zasahovať do správy vecí 
   šľachtických, a teda ani udeľovať, registrovať či potvrdzovať šľachtické erby. Toto právo by Heraldický register SR, resp.
   Heraldické kolégium malo len v prípade, ak by ich Hlava Kniežacieho Dvora pri AZS poverila vedením heraldie pri 
   Kniežacom Dvore.
- Vydávanie dnešných tzv. "občianskych erbov" by sa teda malo riadiť skutočnosťou, že existuje šľachta, šľachtické erby,
   i suverénny Kniežací Dvor, a teda že sú tu platné, historicky zdôvodnené a medzinárodne prijaté pravidlá o správe a forme
   erbov, ktoré sme povinní akceptovať.
- Erby sa udeľujú za určité zásluhy v spoločnosti. Z toho možno dedukovať, že pokiaľ si ľubovoľný občan požiada
   o registráciu resp. aj o vypracovanie nejakého znaku, symbolu či obrazu pre súkromnú potrebu svoju či svojej rodiny,
   v žiadnom prípade tu nemožno hovoriť ani o "udelení", ani o "erbe", ale jedine o "znaku" a jeho registrácii na
   žiadosť zákazníka za účelom ochrany autorských práv. V tomto prípade je korektnou povinnosťou Heraldického registra
   i Heraldického kolégia pri návrhu a pri registrácii ustrážiť, aby sa v tomto občianskom znaku nepoužili žiadne atribúty
   šľachtických erbov. Pokiaľ Heraldický register nechce budiť dojem, že povyšuje každého svojho zákazníka do 
   šľachtického stavu, nemal by pripustiť do registrácie znaky, ktoré zjavne napodobňujú šľachtické erby, teda ktoré obsahujú
   štít, prilby, korunky a hodnostné koruny, stany a plášte. Taktiež by nemal namiesto potvrdenia o registrácii vydávať
   napodobeniny šľachtických erbových listín, ale mal by vydávať vkusne spracované potvrdenia o registrácii osobného či
   rodinného znaku žiadateľa.

            Problematiku je potrebné vidieť i z etického hľadiska. Slovensko je súčasťou Európy, v ktorej sa dodržujú konvencie, najmä ak ide o konvencie, podložené históriou. Nekompetentné porušovanie týchto konvencií vo veciach šľachty škodí dobrému menu Slovenska. Médiá už viackrát zverejnili takto vytvorené "občianske erby", oplývajúce štítmi, rytierskymi prilbami, šľachtickými korunkami, a pod. u občanov, ktorým to ani historicky, ani po zásluhe nepatrí a ktoré sú v princípe komerčným výmyslom. Sleduje to nielen naša domáca šľachta, ale i ostatné európske krajiny a tvoria si takto o nás názor.

            Je zrejmé, že je tu potrebná spolupráca Heraldického registra SR a Aristokratického združenia Slovenska v oblasti šľachtických vecí i občianskych znakov a symbolov, a najmä korektné vzájomné dodržiavanie pravidiel odbornej
spolupráce a etiky. Táto problematika sa neustále vracia do pozornosti širokej verejnosti a z neznalosti i z neinformovanosti publika dochádza k veľmi nelichotivým záverom. Navrhujem pracovné stretnutie pracovníkov Heraldického registra a
Heraldického kolégia so zástupcami AZS, kde by sa dohodli zásady tejto spolupráce, ako aj prepojenie šľachtického registra AZS na Heraldický register SR.

            Som presvedčený, že i pracovníci Heraldického registra a Heraldického kolégia vidia rovnako nevhodnosť dnešného stavu a že z hľadiska pohľadu domácej i medzinárodnej verejnosti takáto dohoda o spolupráci bude veľkým prínosom pre slovenský imidž a najmä pre ďalší rozvoj genealógie a heraldiky v zemiach bývalého východného bloku. Taktiež doporučujem pri týchto rokovaniach i účasť zástupcov SGHS pri Matici slovenskej, čím by výsledky pracovných stretnutí dostali punc komplexnosti.

Bratislava, september 2001.

Knieža Ing. Juraj Radziwill-Anoškin, CSc.
Hlava AZS


Príspevok AZS vzbudil nečakaný úspech, čo potvrdil
 i opakovaný aplauz.

Poznámka: príspevok bude uverejnený v Zborníku, ktorý pripravuje Matica slovenská.


           Po prednesení tohto príspevku jeden z prítomných účastníkov seminára predniesol svoj názor, že Slovensko - ako Horné Uhorsko - je zemou Svätoštefánskej koruny a teda pre riadenie šľachtických záležitostí na Slovensku je kompetentný iba Otto von Habsburg, alebo Maltézsky rád, ktorý je - ako suverénny rád - i členom OSN.
            Tento názor je nesprávny a vyplýva z neznalosti. Na vysvetlenie:
            1. Slovensko nie je Horným Uhorskom, patriacim Uhorskému kráľovstvu, nakoľko Slovensko je od r. 1918 samostatným demokratickým štátom, pôvodne ako súčasť Česko-Slovenskej republiky, neskôr i dnes už ako samostatný Slovenský štát. Uhorské kráľovstvo už taktiež nejestvuje, práve tak, ako neexistuje ani Uhorský kráľ. Teda považovať dnes Slovenský štát za súčasť Svätoštefánskej koruny, je historický i logický anachronizmus.
            2. Čo sa týka Maltézského rádu, je potrebné si uvedomiť, že každý rád je len súčasťou štruktúry šľachtického stavu a má tam svoje presne definované miesto. Každý rád vznikol z vôle šľachty. Žiadny rád však nemôže vytvárať šľachtu, t.j. nemôže udeľovať, potvrdzovať či obnovovať alebo odoberať šľachtické tituly. Prijatie do rádu teda v žiadnom prípade neznamená povýšenie do šľachtického stavu. To znnamená, že žiadny rád, ani Rád Maltézskych rytierov, nie je kompetentný riadiť šľachtické záležitosti.


(c) AZS
Bratislava, október 2001